Postavenie obhajcu v kontradiktórnom konaní

autor: JUDr. Ivan Roháč, doktorand Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach
publikováno: 26.10.2012

Trestné konanie v Slovenskej republike upravuje zákon č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok). Účelom trestného konania je upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby sa trestné činy náležite zistili a ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní, rešpektujúc pritom základné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Trestné konanie zároveň pôsobí na upevňovanie zákonnosti a plnenie povinností voči spoločnosti aj štátu a na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti.

Trestné konanie v Slovenskej republike upravuje zákon č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok). Účelom trestného konania je upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby sa trestné činy náležite zistili a ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní, rešpektujúc pritom základné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Trestné konanie zároveň pôsobí na upevňovanie zákonnosti a plnenie povinností voči spoločnosti aj štátu a na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti.

Trestné konanie je vybudované na základných zásadách, ktoré sú upravené v § 2 Trestného poriadku, v čl. 16, 17, 21, 47, 48 a 50 Ústavy SR, v čl. 5 a 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Toto právo sa týka tak občianskoprávnych, ako aj trestných vecí. Právo na spravodlivé súdne konanie dáva osobitné práva osobám obvineným z trestného činu.[1]

K základným atribútom spravodlivého trestného procesu patrí právo na obhajobu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane, nakoľko prokurátor disponuje značnými personálnymi a materiálnymi prostriedkami pre svoju činnosť žalobcu v trestnom konaní. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.

V rámci trestného konania právo na obhajobu zahŕňa právo na osobnú obhajobu, kde obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. S obhajcom sa však v priebehu svojho výsluchu nemôže radiť o tom, ako odpovedať na položenú otázku. Môže žiadať, aby bol vypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch prípravného konania. Obvinený má právo v konaní pred súdom vypočúvať svedkov, ktorých sám navrhol alebo ktorých s jeho súhlasom navrhol obhajca, a klásť svedkom otázky.[2]

Obvinený teda môže uplatňovať svoje práva sám alebo prostredníctvom obhajcu. Obhajcom môže byť len advokát. Úlohou obhajcu v trestnom konaní je poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.[3]

Trestný poriadok osobitne upravuje dôvody tzv. povinnej obhajoby, t.j. keď obvinený musí mať obhajcu, a to aj proti jeho vôli. Po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave; ak je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená; ak ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine; ak ide o konanie proti mladistvému a v prípade, ak ide o konanie proti ušlému.

Obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Obvinený musí mať obhajcu taktiež v konaní o vydanie do cudziny a v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uložení ochranného liečenia s výnimkou protialkoholického liečenia alebo protitoxikomanického liečenia.[4] Ostatné prípady povinnej obhajoby sú taxatívne uvedené v ustanovení § 38 Trestného poriadku.

Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je poučiť obvineného o jeho práve na obhajobu, poskytnúť mu plnú možnosť na jeho uplatnenie, a to buď si obvinený zvolí obhajcu v zmysle ustanovenia § 39 Trestného poriadku, alebo s poukazom na ustanovenie § 40 Trestného poriadku mu bude obhajca ustanovený. Trestný poriadok pre ustanovenie obhajcu vymedzuje dva základné dôvody. Prvý dôvod pre ustanovenie obhajcu je obligatórny. Nastane vtedy, ak si v prípade povinnej obhajoby obvinený sám obhajcu nezvolí. Určí sa mu na zvolenie obhajcu lehota. Ak si v tejto lehote obhajcu nezvolí alebo ak tak neurobí iná oprávnená osoba, bez meškania ustanoví obvinenému obhajcu v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie.

Druhý dôvod na ustanovenie obhajcu je fakultatívny. Nastane vtedy, ak obvinený, ktorý nemá prostriedky na úhradu trov obhajoby, o ustanovenie obhajcu požiada, hoci nejde o povinnú obhajobu.[5] Ustanovený obhajca je povinný obhajobu bez meškania prevziať. Potreby aplikačnej praxe si vynútili zriadiť pre konanie pred súdom (nie v prípravnom konaní) aj inštitút náhradného obhajcu pre prípady, ak je dôvodná obava, že by mohlo byť zmarené nariadené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť ustanoveného alebo zvoleného obhajcu. Náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti ako zvolený alebo ustanovený obhajca. Na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí súdu ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti ustanoveného alebo zvoleného obhajcu.

Prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát. Zo zásady legality vyplýva pre prokurátora pravidlo, že je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel. V predsúdnom konaní má prokurátor iné, osobitné postavenie, vyplývajúce z jeho úlohy vykonávať dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní, ako aj v štádiu pred začatím trestného stíhania.[6] V rámci dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní je prokurátor oprávnený vydávať pokyny, súhlasy, príkazy s platnosťou na 24 hodín, nariadenia, opatrenia a podávať návrhy nevyhnutné na súdne zásahy do základných práv a slobôd v predsúdnom konaní.

Na základe obžalovacej zásady je prokurátor oprávnený podávať na súd obžalobu alebo návrh na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu. Súd po doručení obžaloby bez meškania nariadi doručiť rovnopis obžaloby obvinenému, jeho obhajcovi, poškodenému, zúčastnenej osobe, zákonnému zástupcovi obvineného, zástupcovi záujmového združenia občanov a spolu s rovnopisom obžaloby sa týmto osobám doručí výzva, aby bez meškania písomne oznámili súdu a ostatným stranám návrhy na vykonanie dôkazov. Vo výzve sa zároveň upozornia na to, že vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov, ktoré stranám boli známe v čase doručenia výzvy, môžesúd odmietnuť.[7] Tým sa najmä obvinenému, jeho obhajcovi, resp. poškodenému vytvorí širší priestor na oboznámenie sa s dôkazmi, ktoré prokurátor navrhuje vykonať, a tým sa vytvorí aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných dôkazov, či už obvineným, jeho obhajcom, resp. poškodeným. Cieľom vyššie uvedeného je zrýchliť trestné konanie a vytvoriť priestor pre kontradiktórny charakter hlavného pojednávania.

Novelizácia Trestného poriadku v roku 2005 s účinnosťou od 1. 1.2006 priniesla významnú zmenu v slovenskom trestnom konaní, a to zavedením zásady kontradiktórnosti konania, ktorá je plne v súlade s čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň je potrebné uviesť, že rozsah právomoci orgánov činných v trestnom konaní, súdu, obžalovaného, obhajcu a ďalších ponecháva Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd na vnútroštátnu úpravu jednotlivých členských štátov. Kontradiktórnosť pochádza z latinského slova „contradicere“, čo znamená hovoriť proti, oponovať. Jej podstata spočíva v súperení strán, ktorého základným predpokladom je rovnosť strán v konaní. Účelom zásady kontradiktórnosti je zabezpečiť obvinenému v súdnom konaní rovnakú možnosť uplatňovania procesných práv ako prokurátorovi.

Novelizovaný trestný poriadok upravuje zásadu rovnosti strán v konaní pred súdom, najmä v štádiu hlavného pojednávania. Hlavné pojednávanie vedie a všetky opatrenia smerujúce na zabezpečenie jeho riadneho priebehu nariaďuje predseda senátu, pritom prihliada na oprávnené záujmy strán. Dôkazy čítaním výpovedí, listín, posudkov, správ alebo oboznamovanie vecných dôkazov vykonáva predseda senátu. Ich vykonaním môže poveriť člena senátu alebo toho, kto vykonanie dôkazu navrhol.[8]

V zmysle uvedenej zásady dokazovanie riadi naďalej súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala, pričom strany majú právo zabezpečiť dôkaz, ktorý navrhli. Významným prvkom kontradiktórnosti hlavného pojednávania je zaradenie výsluchu obžalovaného hneď po prednesení obžaloby a po zaujatí stanoviska k obžalobe obhajcom obžalovaného, po vyjadrení sa poškodeného a po vyhlásení obžalovaného.

Predseda senátu po tom, čo zistí podmienky na vykonanie hlavného pojednávania, umožní prokurátorovi vyslúchnuť obžalovaného k obsahu obžaloby a ak bol uplatnený nárok na náhradu škody, aj k tomuto nároku. Po skončení výsluchu obžalovaného prokurátorom má právo obžalovaného vypočuť jeho obhajca. Tu obhajca vhodnejšie zameria výsluch obvineného na základe jeho usmernenia otázkami na konkrétne skutočnosti významné z hľadiska obhajoby obžalovaného.

Pre kontradiktórne hlavné pojednávanie je príznačná aktívna súčinnosť strán aj pri výsluchu obžalovaného, preto zákon umožňuje, aby so súhlasom predsedu senátu prokurátor, obhajca, poškodený alebo aj zúčastnená osoba položili obžalovanému doplňujúce otázky. Okrem toho strany na hlavnom pojednávaní majú právo namietať najmä prípustnosť položenej otázky vypočúvajúcim. O námietke rozhodne predseda senátu. Pre kontradiktórne hlavné pojednávanie je ďalej charakteristické naplnenie zásady ústnosti a bezprostrednosti, preto iba výnimočne pri splnení zákonných podmienok možno prečítať skoršiu výpoveď obžalovaného v potrebnom alebo celom rozsahu.[9] Tu treba zdôrazniť, že obžalovaný už v prípravnom konaní má byť vypočutý za podmienok kontradiktórnosti.

Ako už bolo vyššie spomenuté, hlavné pojednávanie vedie a všetky opatrenia smerujúce k zabezpečeniu jeho riadneho priebehu nariaďuje predseda senátu. Právom predsedu senátu je určiť aj poradie výsluchu svedkov. Ako prví budú vypočutí svedkovia navrhnutí prokurátorom a po nich svedkovia navrhnutí obžalovaným, resp. v jeho mene navrhnutí obhajcom. Aby svedkovia nemohli prispôsobiť svoje výpovede tomu, čo už videli a počuli na hlavnom pojednávaní, predseda senátu musí dbať na to, aby ešte nevyslúchnutý svedok nebol prítomný pri výsluchu obžalovaného a iných svedkov. Výsluch svedka vykoná ten, kto jeho výsluch navrhol. Po skončení výsluchu svedka má druhá strana právo vykonať výsluch toho istého svedka v rozsahu, v akom to považuje za potrebné.

Ak sa svedok v podstatných bodoch odchýlil od svojej skoršej výpovede, môže mu byť zápisnica o jeho skoršej výpovedi prečítaná, aby vysvetlil rozpory v jeho výpovediach tak, aby súd mohol posúdiť hodnovernosť a pravdivosť jeho tvrdení pri výsluchu na hlavnom pojednávaní. Zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď, možno prečítať len za predpokladu, že jeho výpoveď v prípravnom konaní bola vykonaná za podmienok kontradiktórnosti.

Podobne ako pri určení poradia výsluchu svedkov súd postupuje aj pri vykonaní ostatných dôkazov, t.j. znaleckého dokazovania, listinných dôkazov, vecných dôkazov, dôkazov zvukovým, obrazovým a obrazovo-zvukovým záznamom. Ak bol znalecký posudok, iný listinný dôkaz alebo vecný dôkaz obstaraný niektorou zo strán a predkladá sa v konaní ako dôkaz, takýto dôkaz na pokyn predsedu senátu vykoná strana, ktorá ho navrhla zabezpečiť. Po vykonaní takéhoto dôkazu vyzve predseda senátu obžalovaného a poškodeného, či sa chcú k nemu vyjadriť a ich vyjadrenie sa uvedenie do zápisnice o hlavnom pojednávaní.

V tomto smere treba vyzdvihnúť prínos kontradiktórneho konania pre obžalovaného a najmä postavenie jeho obhajcu, ktorý v prípade nejasností niektorých listinných dôkazov, napr. znaleckého posudku, má možnosť v prejednávanej veci predložiť znalecký posudok vypracovaný iným znalcom, prípadne zabezpečiť iný listinný dôkaz alebo vecný dôkaz, ktorý by spochybnil alebo potvrdil dôkazy vykonané v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Oprávnením strán obstarávať dôkazy sa výrazne posilnilo postavenie obhajcu v procese dokazovania. Zároveň je potrebné uviesť, že strany obstarávajú dôkazy na vlastné náklady. Ich náhrada zo strany štátu prichádza do úvahy len v prípade vynesenia oslobodzujúceho rozsudku. Súd má však právo vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli, čím sa zachová možnosť súdu ovplyvňovať priebeh konania pred súdom. Obhajca má právo vo všetkých štádiách trestného konania vyžiadať si vopred kópiu alebo rovnopis zápisnice o každom úkone trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné mu vyhovieť. Odmietnuť môžu len vtedy, ak to nie je z technických dôvodov možné, po odpadnutí technických prekážok sú povinné žiadosti obhajcu vyhovieť.[10] Takto získané poznatky obhajca uplatňuje v rámci celého trestného konania.

[2] § 34 ods. 1 Trestného poriadku.