Pavel Holländer: Příběhy právních pojmů

Koľkokrát sme to počuli a čítali: „Habent sua fata libelli.“ Knihy majú svoje osudy. To je len časť výroku neskoro-antického filológa (gramatika) Terentiana Maura z jeho knižky De literris (O písmenách), De syllabis (O slabikách), De metris (O metre) z jej vydania z roku 1497 (z časti De syllabis, verš 1286).

Aj pojmy majú svoje príbehy, svoje osudy. „I pojmy sa rodia s rozsudkom smrti. Je však fascinujúce pokúsiť sa sledovať ich zrod a vývoj, priblížiť sa k intenciám ich formovania a ich premien, k ich zmyslom a významom v premenách času.“ Príbeh sa vlastne stáva príbehom, až keď má vynikajúceho rozprávača, a Pavel Holländer ním nesporne je. Má štýl, šarm, esprit, invenciu, nadhľad, metaforu, čaruje s jazykom. A má schopnosť aktualizovať príbeh, dať mu pointu. Šesť častí jeho knihy Příběhy právních pojmů so šiestimi názvami jednotlivých kapitol (a hlavne ich obsah) sú toho najlepším dôkazom:

I. Sean Connery, nominalistická revolúcia a koncept modernej demokracie, II. Súmrak moderného štátu, III. Variácie na tému suverenity, IV. Privilégium nemo tenetur se ipsum prodere, V. Putovanie po chodníčkoch princípu proporcionality: intencia, obsah, dôsledky, VI. Rozum a Dobro: večná korekcia pozitívneho práva alebo nepotrebný, či nebezpečný historický anachronizmus.

Prvé tri časti sa týkajú aktuálnych štátovedných problémov. Na pozadí pojmu demokracia a jeho vývoja (a vývoja praxe) sa vynárajú otázky typu: Čo so súčasnou demokraciou? Čo má spoločné s antickou demokraciou? Čo má spoločné sama so sebou? Je to divácka demo­kracia (Zuschauerdemokratie)? – Alespoň se všichni ptají, komu to hrají?/Komu zvoní hrana? Holländerove úvahy o koncepte modernej demokracie napovedajú veľmi veľa. Pozoruhodná je kritická analýza problému erózie moderného štátu, ako aj nasledujúcich sedem variácií na tému suverenita, počnúc Bodinovou majestas – summa potestas (puissance souverain) a končiac „opatrným rozhliadnutím sa po transcendencii“.

Brilantné prerozprávanie príbehu nemo tenetur začína anglickou kapitolkou a kanonickým právom. Moja drobná poznámka na margo týchto kapitoliek: možno by sa v uvedenom kontexte dal spomenúť aj Thomas More a jeho prípad z roku 1535 pred Kráľovskou komisiou (King’s Commission), keď sa počas vypočúvania bránil poukazom na zásadu nemo tenetur.

Princíp proporcionality patrí do inštrumentária súdov, mal by byť súčasťou „výbavičky“ sudcovského rozhodovania. Preto má jeho príbeh, jeho história i súčasnosť veľký význam: v tejto línii sa nesie tiež diskusia s Robertom Alexym, napr. o rébuse príkazu na optimalizáciu.

Šiesta časť predstavuje návrat k téme, ktorá má korene v Holländerovej Filozofii práva (resp. už aj v jeho skoršej filozofii práva – I. Pozitivizmus verzus jusnaturalizmus: nekončiaci príbeh), tentoraz v pokračovaní venovanom nepozitivizmu.

Zoznam použitej literatúry je vskutku impozantný a zahŕňa okolo 400 kľúčových titulov. Rozsiahly poznámkový aparát si takisto vyžaduje osobitnú zmienku, pretože v tom najlepšom slova zmysle predstavuje ďalšiu kapitolu diela. Mám na mysli popri početnosti (650) určite i funkčnosť odkazov vo vzťahu k objasňovaniu a dotváraniu textu.

Terentianus Maurus (2.–3. storočie) rozvíja svoju úvahu o kvalitách (nielen tej svojej, ale v zásade každej) knižky rôznymi smermi. Výsledok hodnotenia je po­dľa neho vecou posudzovacích schopností čitateľa: „Pro captu lectoris...“ je prvá časť jeho okrídlenej vety pokračujúcej „habent sua...“, ktorá sa však ni­kdy necituje v takejto ucelenej podobe. Trochu si teraz dovolím historický text chlapíka z Mauretánie (preto Maurus) prispôsobiť a vztiahnuť ho na recenzovanú publikáciu:

„Forsitan hunc aliquis splendidum et didacticum dicere librum non dubitet“ („Možno by niekto neváhal označiť túto knihu za skvelú a poučnú“).

A myslím, že niekto taký tu už je: 

prof. JUDr. ALEXANDER BRÖSTL, CSc., Univerzita P. J. Šafárika, Košice